Čo mi z južnej Moravy chýba? Ľudia, nárečie a obyčajné veci

Keď človek niekde vyrastá, veľa vecí okolo seba vôbec nevníma ako niečo zvláštne. Jednoducho tam sú.

Ľudia, ktorí vás zdravia, známe ulice, záhrady, ovocie, ktoré sa niekde práve urodilo, reč, ktorú používajú všetci naokolo.

Človek nad tým nerozmýšľa.

Až keď som sa z južnej Moravy presťahovala na Vysočinu do Jihlavy, začala som si postupne uvedomovať, koľko takých obyčajných vecí som vlastne brala ako samozrejmosť. Niektoré mi začali chýbať takmer hneď. Iné až po čase.

A možno ma najviac prekvapilo, že to nie sú žiadne veľké veci. Sú to skôr maličkosti.

Južná Morava, ako ju mám uloženú v sebe.

✕ ❮

❯

Ľudia a obyčajné rozprávanie

Keď spomínam na južnú Moravu, veľa sa mi vybavuje ľudí. Vždy sa mi zdali takí otvorení, komunikatívni, často usmiati a dobrosrdeční. Samozrejme, nehovorím, že taký bol úplne každý. To by ani nebolo možné. Ale bola som zvyknutá na istý spôsob komunikácie, ktorý mi dnes niekedy niekde chýba.

Ľudia na Morave sa vedeli veľmi smiať, aj keď mali ťažkú prácu alebo ich život nebol vždy jednoduchý. Dokázali si nájsť aspoň chvíľu na zábavu, posedieť si spolu a zasmiať sa. 🙂

A práve táto veselosť a schopnosť urobiť si peknú chvíľu aj z obyčajného dňa mi na nich vždy bola sympatická. Možno aj preto, že to mám podobne aj ja. Rada sa smejem a mám rada ľudí, s ktorými je človeku jednoducho dobre a s ktorými sa dokážete od srdca zasmiať. 🙂

Človek napríklad prišiel do obchodu, párkrát stretol tú istú predavačku, prehodil s ňou pár slov a postupne už nešlo len o to, že zaplatil a odišiel. Po čase ste sa vlastne trochu poznali.

Na dedinách to však samozrejme malo aj malú nevýhodu. Tam zasa každý rád vedel všetko o všetkých. Kto kam šiel, kto prišiel, kto s kým bol, čo sa u koho deje a čo je nové. Niekedy to bolo takmer až priveľa, ale dnes sa tomu vlastne skôr usmejem. Aj to k tomu prostrediu patrilo. 🙂

Bola v tom taká zvláštna zmes blízkosti, zvedavosti a toho, že ľudia o sebe jednoducho vedeli.

Záhrady, ovocie a pocit, že naokolo stále niečo rastie

Ďalšia vec, ktorá mi chýba, je zem. Pôda. Záhrady. Ten pocit, že okolo človeka stále niečo rastie.

My sami sme záhradku vždy nemali. Napriek tomu som bola zvyknutá na to, že keď mal niekto prebytok ovocia a už nevedel, čo s ním, daroval ho napríklad susedovi alebo kolegyni v práci. Vtedy mi to prišlo úplne normálne. A tak by mi vôbec nenapadlo, že mi raz bude chýbať napríklad miska čerstvo natrhaných ostružín. Alebo domáce hrozno.

A pritom práve hrozno mi dnes niekedy naozaj chýba. Nikdy by som tomu predtým neverila. 🙂

Po presťahovaní do Jihlavy som navyše istý čas vôbec nevedela, kde niektoré veci zohnať. Kde kúpiť čierne ríbezle, egreše alebo iné ovocie. Dnes už, samozrejme, viem, kam ísť. Ale chvíľu mi trvalo, kým som si našla svoje nové miesta.

A možno práve z toho všetkého vyrástla aj moja dnešná radosť z pestovania na lodžii. Aj keď má len pár metrov, mám rada ten pocit, že niečo zasadím, ono to začne rásť a ja si potom môžem odtrhnúť vlastnú paradajku, papriku alebo pár lístkov byliniek. Je v tom niečo dôverne známe.

Vinice a hrozno, ktoré mi dnes niekedy naozaj chýbajú.

✕ ❮

❯

Niektoré chute jednoducho zostávajú

S južnou Moravou mám spojené aj chute. A vlastne neviem povedať, či sú jedlá, ktoré inde ochutnám, naozaj iné, alebo ich inak vnímam len ja. Každý kraj má predsa len svoje zvyky, svoje recepty a spôsob, akým sa niektoré veci pripravujú. Ale občas niečo ochutnám a poviem si, že to jednoducho nie je celkom ono. Chutí to inak. Nie vyslovene zle. Len inak.

A naopak, niekedy stačí známa chuť alebo vôňa a človek sa zrazu v myšlienkach vráti o roky späť.

Je zvláštne, čo všetko si pamäť uchováva. Niekedy si nespomenieme na presný dátum ani na to, čo sme vtedy mali na sebe, ale vôňu alebo chuť si pamätáme úplne presne.

Teplý vietor

Jedna z vecí, ktoré som po presťahovaní naozaj pocítila, bolo počasie. Na Vysočine mi pripadá celkovo chladnejšie. A najviac to asi cítim na vetre. Na južnej Morave si pamätám dni, keď fúkal vietor, ale bol teplý. Človek vyšiel von a necítil v ňom ten chlad.

Tu mám niekedy pocit, že aj keď je pekný deň, vietor si aj tak nájde spôsob, ako mi pripomenúť, že sme na Vysočine. 🙂

Možno je to úplná maličkosť. Ale práve takéto maličkosti začne človek vnímať až vtedy, keď sa presťahuje inam. Predtým by ma ani nenapadlo, že budem niekedy spomínať na teplý vietor.

A potom naša reč

Tá mi chýba tiež. Malú, velkú, takovú… (v spisovnej češtine „malou, velkou, takovou”, teda malú, veľkú, takú). Slová a koncovky, ktoré mi celý život pripadali celkom normálne. Kým som sa nepresťahovala niekam, kde sa tak samozrejme nehovorí. A dnes, keď niekde začujem známe nárečie, takmer vždy zbystrím. Niekedy naozaj stačí jediná veta. A hneď mám pocit, že toho človeka nejako poznám, aj keď ho, samozrejme, vôbec nepoznám. Len tá reč je známa. A zvláštnym spôsobom blízka.

Zábavy, tancovačky a rockáče

Keď si vybavím čas, kedy som žila na južnej Morave, patria k tomu aj rôzne dedinské zábavy, tancovačky, koncerty a rockáče. Vtedy mi na tom neprišlo nič zvláštne. Jednoducho sa vedelo, že niekde niečo bude, a išlo sa tancovať. Bola to bežná súčasť života. A práve to je možno jedna z vecí, ktoré si človek začne uvedomovať až spätne.

Maľované sklípky a kaplnky – kus moravskej tradície.

✕ ❮

❯

Návraty na známe miesta

Na južnú Moravu sa stále veľmi rada vraciam. A čím som staršia, tým viac mám pocit, že sa nevraciam len na určité miesto. Vraciam sa aj do časti svojho života. Stačí prejsť známou ulicou a zrazu si spomeniem na niečo, na čo som roky nemyslela. Vidím dom a vybavia sa mi ľudia. Prejdem popri nejakom mieste a zrazu si spomeniem, čo sa tam kedysi stalo. Niekedy je to úplná maličkosť. Jedna veta. Jeden obraz. Niečí smiech. A zrazu je to všetko na chvíľu zase oveľa bližšie.

Možno práve preto sa tam tak rada vraciam. Nielen kvôli tomu, ako južná Morava vyzerá. Ale kvôli tomu, čo tam mám uložené v spomienkach.

Pole s vlčími makmi a dedina na obzore.

✕ ❮

❯

Domov môže byť na viacerých miestach

To všetko však neznamená, že by som sa v Jihlave necítila dobre. Práve naopak. Aj tu som si postupne našla svoje miesta, svoje cesty a svoje zvyky.

Mám rada Jihlavu aj prírodu okolo nej. Páči sa mi, že máme veľa vecí na dosah. A už dávno viem, kde čo zohnať, kúpiť alebo kam zájsť. Len to chvíľu trvalo. Asi ako všetko, čo má človeku začať pripadať známe.

A možno som práve vďaka presťahovaniu pochopila, že človek môže mať rád miesto, kde žije teraz, a pritom mu stále môžu chýbať niektoré veci z miesta, odkiaľ pochádza. Jedno nevylučuje druhé.

Južnú Moravu mám v sebe stále. V reči. V spomienkach. V chutiach. V tom, ako sa pozerám na záhrady a všetko, čo v nich rastie. V tom, že ma poteší pár slov s niekým cudzím. A možno aj v tom, že mi občas chýba ten teplý vietor, ktorého som si vtedy takmer nevšímala.

A zakaždým, keď sa tam vrátim, mám zvláštny pocit. Niektoré veci sa zmenili. Iné zostali rovnaké. A niečo z toho všetkého vo mne zostalo tiež.

Dnes už mám svoj domov inde, ale nikdy nezabudnem, odkiaľ pochádzam. Južná Morava bude vždy súčasťou môjho života, mojich spomienok aj mňa samej. A vždy sa tam budem rada vracať. 🙂