Zážitky alebo veci? Čo je viac? Ja mám jasno

Keď sa človek pozrie pár rokov späť, často si už ani nespomenie, aké veci si kedysi kúpil. Zato si dokáže vybaviť výlety a miesta, ktoré navštívil, niečo, čo ho prekvapilo, alebo obyčajnú chvíľu, ktorú s niekým prežil. A ja to tak mám tiež.

Pre mňa majú väčšiu hodnotu zážitky a spomienky než veci. Samozrejme si vážim všetko, čo máme. Ale keď sa obzriem späť, oveľa častejšie si vybavím miesta, kde sme boli s manželom, naše výlety a rôzne drobné momenty, ktoré sme spolu zažili.

Podobne to mám aj so spomienkami na mamu. Keď si na ňu spomeniem, nevybavujú sa mi veci, ale hlavne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Kam sme spolu chodili, kde sme boli, čomu sme sa smiali alebo čo sme spolu robili. Práve takéto obyčajné momenty mi dnes zostávajú v pamäti najviac. 🤍

Krásna spomienka nemusí vzniknúť na drahej dovolenke

Keď sa povie cestovanie, človek si možno predstaví veľké dovolenky a ďaleké cesty. Lenže ja to tak vôbec nemám. Veľmi peknou spomienkou pre mňa môže byť niekoľko dní v horách, ale úplne rovnako jednodňový výlet niekam kúsok od domova. Niekedy stačí sadnúť do auta, vyjsť pár desiatok kilometrov, prejsť sa po meste, kde sme ešte neboli, niečo zaujímavé objaviť, dopriať si cestou niečo dobré a večer sa zase vrátiť domov.

A napriek tomu z toho môže byť deň, na ktorý si spomeniem ešte o niekoľko rokov. Napríklad naša tohtoročná cesta do Vysokých Tatier bola pre mňa krásnym zážitkom, pretože hory mám naozaj veľmi rada. Ale rovnako rada si spomeniem aj na oveľa menšie výlety, pri ktorých sme vlastne nikam ďaleko nešli. Napríklad ako bol nedávny výlet do Polnej. 🚗

Niekedy podľa mňa človek hľadá zaujímavé miesta príliš ďaleko, a pritom môže stačiť vyjsť len kúsok od domova.

Spomienky z našich výletov – či už do hôr, alebo len kúsok od domova.

✕ ❮

❯

Za každý náš spoločný výlet som vďačná

Keď si všetky naše cesty vybavím, uvedomujem si aj to, ako veľmi som za ne vďačná. A vďačná som samozrejme aj manželovi. Ja totiž nemám vodičský preukaz, takže keď cestujeme autom, všetky naše výlety odšoféruje on.

Niekedy je cesta krátka, inokedy strávi za volantom niekoľko hodín. Ja sa medzitým môžem pozerať z okna, sledovať krajinu, hľadať v telefóne, kam by sme sa ešte mohli cestou pozrieť alebo kde zastavíme. Samozrejme ale sledujem aj cestu a dávam pozor na to, kadiaľ ideme a čo sa okolo nás na ceste deje.

Keď si uvedomím, koľko kilometrov už kvôli našim spoločným cestám najazdil, naozaj si to vážim a som mu za to vďačná. Bez neho by som sa na množstvo miest, o ktorých dnes píšem tu na Lenna stories, možno vôbec nepozrela.

Nie každý výlet musí byť dokonalý

Samozrejme nie každá cesta prebehne presne podľa plánu. Niekedy nevyjde počasie. Inokedy prídeme niekam a miesto nie je také, ako sme si ho predstavovali. Niekedy sme unavení, niečo nestihneme alebo zistíme, že sme si mali výlet naplánovať trochu inak. A inokedy sa proste niečo pokazí.

Lenže keď sa na takú cestu človek pozrie s odstupom, často zistí, že práve tieto drobnosti sú súčasťou celej spomienky. Nepamätáme si totiž len pamiatku, výhľad alebo námestie, ktoré sme videli. Pamätáme si aj cestu. Čo sme si cestou dopriali dobré. Kde sme neplánovane zastavili. Čo nás prekvapilo. Čomu sme sa smiali. Alebo nejakú úplnú maličkosť, ktorá by pre niekoho iného vôbec nič neznamenala.

A možno práve to mám na výletoch najradšej. Nielen samotné miesta, ale všetko, čo sa okolo nich odohráva.

Aj obyčajné chvíle na cestách majú svoje čaro.

✕ ❮

❯

Prečo na výletoch toľko fotím

Kto číta Lenna stories už nejaký čas, asi vie, že na výletoch naozaj veľa fotím. 🙂

Fotografie samozrejme používam do článkov na blogu, ale pre mňa majú ešte jednu oveľa dôležitejšiu hodnotu. Sú to spomienky. Stačí po niekoľkých rokoch otvoriť staršiu zložku s fotkami a zrazu si človek začne vybavovať veci, na ktoré už skoro zabudol. Aké bolo počasie. Kde sme sa zastavili. Čo sme ten deň jedli. Čo nás prekvapilo. Alebo úplne obyčajný okamih, ktorý sa do žiadneho článku nikdy nedostal. A niekedy práve jedna jediná fotka dokáže vrátiť celý deň.

Raz možno budeme cestovať oveľa menej

Občas ma napadne ešte jedna vec. Raz budeme s manželom starí. Možno už nebudeme môcť toľko cestovať, možno sa nám nebude chcieť chodiť tak ďaleko a možno budeme naozaj sedieť doma v papučiach. 🙂

A práve vtedy si budeme prezerať všetky tie fotky. Zaspomíname si na naše výlety a možno si povieme: „Pamätáš, ako sme vtedy boli tu?”

A dúfam, že si pri niektorých fotkách spomenieme aj na všetky tie malé veci okolo. Čo sa nám tam stalo, čo sme cestou riešili alebo čomu sme sa vtedy smiali. Možno práve preto mi dáva zmysel zbierať zážitky už teraz. Nie preto, aby sme mali čo najdlhší zoznam navštívených miest. Ale aby sme raz mali na čo spomínať.

Nemusíme byť stále niekde na cestách

To všetko ale neznamená, že potrebujem stále niekam chodiť. Ako som už písala v jednom z predchádzajúcich článkov, podľa blogu to niekedy môže vyzerať, že sme stále niekde na cestách. V skutočnosti máme aj dlhé obdobia, keď nikam nejdeme. A vlastne mi to tak vyhovuje.

Možno práve vďaka tomu dokážem jednotlivé výlety viac vážiť. Keby sme boli neustále niekde preč, možno by pre mňa časom prestali byť niečím výnimočným.

Spomienky samozrejme nevznikajú len pri cestovaní

Zážitky a spomienky si totiž nemusíme vytvárať len na cestách. Môže to byť úplne obyčajný spoločný večer, návšteva kina, koncert, hokej alebo čokoľvek iné, čo spolu radi robíme. Niekedy práve takéto chvíle zostanú v pamäti rovnako silno ako veľký výlet. Podľa mňa ani tak nezáleží na tom, kde človek je, ale skôr s kým ten čas trávi a čo spolu ľudia prežijú. Cestovanie je len jedna z vecí, vďaka ktorým si spoločné spomienky vytvárame.

Spomienky vznikajú aj mimo ciest – v kine, na koncerte alebo napríklad v akváriu.

✕ ❮

❯

Najkrajšie veci si často domov neprivezieme

Z výletu si môžeme priviezť suvenír, niečo dobré alebo nejakú drobnosť. Ale to najdôležitejšie si podľa mňa aj tak odvezieme v sebe. Spomienku na miesto, kde sme boli. Na človeka, s ktorým sme tam boli. Na niečo, čo sme spolu videli a zažili.

A čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že práve toto má pre mňa najväčšiu hodnotu.

Až sa raz budem pozerať späť, asi nebudem počítať veci, ktoré sme mali. Skôr si budem pamätať, kde sme spolu boli, čo sme videli, čomu sme sa smiali a čo sme spolu zažili. Preto som vďačná za každý náš výlet. Za tie väčšie aj úplne obyčajné. Za miesta stovky kilometrov ďaleko aj za tie, ktoré máme takmer za rohom.

A hlavne za človeka, s ktorým všetky tieto spomienky môžem vytvárať. 🙂

A ako to máte vy? Keď sa pozriete pár rokov späť, vybavíte si skôr veci, ktoré ste si kúpili, alebo zážitky a chvíle, ktoré ste s niekým prežili?